sobota, 13. augusta 2016

Biblia komunizmu neexistuje, komunizmus je vo vývoji

Juraj Janošovský
Juraj Janošovský o komunizme, ľavici a klanovej politike na Slovensku (články z nultého čísla)
Čistý komunizmus nie je možné chápať ako definovanú a nemennú dogmu, ale ako politický názor a konanie motivované snahou (jednotlivca či organizácie) konať a hodnotiť verejný život podľa komunistických princípov. Tieto princípy sú súčasťou práce Marxa, Lenina ale i Gramsciho ale aj iných autorov hľadajúcich všeobecne prospešné etické zásady (od antických, biblických až po súčasných európskych či amerických). Snaha nájsť "bibliu" komunizmu a potom podľa formálnych kritérii kritizovať jednotlivé osobnosti je popretím komunistickej teórie, účelový útok na vykostenie dialektiky zo systému... 

"Obete komunizmu" sú účelovou konštrukciou antikomunizmu. Ak došlo k ľudským tragédiám a k perzekúcii nevinných, nebolo to systémovou chybou komunizmu, ale nedostatkov systému či subjektívnymi zlyhaniami. Ale to predsa vzdelaný kritik dobre vie, že ľudské konanie postráda neomylnosť (a komunizmus netúži byť zboštelou dogmou). Len vtedy, keď individuálne túžby (či davová psychóza alebo záujem "klanu") prehlušili všeobecné etické princípy, sa diali veci, ktoré sa možno prikrývali "perinou" komunizmu, ale boli jeho anomáliou. Napadá ma teraz principiálny postoj Gustáva Husáka voči partizánom, ktorí zneužili situáciu na zločiny proti ľudskosti a to, že jeho postoje v tejto veci boli súčasťou jeho perzekúcie v päťdesiatych rokoch. Ponajprv liberálne hodnoty a komunistické nie sú tak vzdialené, aby nebolo možno o nich (podobnosti a rozdielnosti) diskutovať. Súčasný kapitalizmus však nie je liberálny, ale libertaniánsky (von Hayek, M. Friedman, Tea party...) Reálne „obete socializmu“ neexistujú - vznikajú len v dôsledku antikomunistickej interpetácie osudu konkrétnych jednotlivcov. Pri tom môžeme spravidla odlíšiť, že ľudské obete boli výsledkom zlyhaní jednotlivcov, ktorí zneužili situáciu pre svoje ambície, resp. vo vlastnom individuálnom "záujme". Teda že sa nejednalo o úmysel ale o nežiaduci efekt "horlivosti" málo zaslúžilých, či iné subjektívne problémy. Obete imperializmu sú však cieleným výsledkom neomaltuziánskeho charakteru systému, úmyselným dôsledkom zákonov a pravidiel, sú prirodzenou súčasťou verejnej morálky.

Ľavica je rôznorodá, existuje veľa odtieňov ľavice? (článok písaný 4 mesiace pred voľbami)

Myslím, že to nie je celkom pravda. Určite existuje  viacero spôsobov ako „používať“ ľavicu, ako sa na jej histórii, kredite, hodnotách zviezť. Niekto sa do nej triafa, niekto o nej medituje, niekto ju konzervuje, iný inovuje, väčšina ju  však najmä účelovo interpretuje podľa svojich záujmov…. Nesporne je ľavica viac jednotná ako  pluralitná. Ak definujeme subjekt, potom ľahko a jednoznačne určíme aj jeho priority. Tzv. pluralita ľavice je iba pluralitná interpretácia, generovaná rôznymi záujmovými skupinami. Riešením je demokratická korektúra. Demokratická ľavica vôbec nie je subjekt habilitovaný pseudodemokratickou partokraciou, neofašistickým štátom legalizovaným stredným  prúdom. Je to politická iniciatíva ľavice, širokej verejnosti, tvoriacej civilizáciu, nové hodnoty a zodpovedne nakladajúcej s civilizačnými výdobytkami a disponibilnými zdrojmi. So širokou verejnou podporou tak ako to bolo vo Februári 1948, alebo počas SNP.


Nesporne, najmä pred voľbami, stúpa adrenalín a intenzita konfrontácií. Deformovaný systém totiž nemá za cieľ zistiť, aké záujmy verejnosti majú určovať fungovanie štátu (republiky). Tieto voľby sú iba spôsobom ako zaistiť ( a kým ) režim, ochranu oligarchov, zahraničných investorov, finančnej oligarchie. Rozumej, komu budú poskytnuté režimné výhody, násobne prekračujúce pomery radových občanov, ako odmena za ochranu existujúcich pomerov. Na škodu všetkým a najmä ľavice, voľby sú pravidelnou príležitosťou pre  režimných i protestných politikov demonštrovať  svoju „pravdu“.  Verejnosť, z odstupu sledujúca vajatanie ľavice, opäť raz zredukuje svoje vnímanie ľavice na symbol vzájomného nepochopenia a nesúladu. Nevedia sa dohodnúť, nemajú program, nevedia čo chcú… Vítam výzvu Ľ. Blahu na zanechanie konfrontačného charakteru diskusie.  Je to však skutočne možné? Je táto výzva správne načasované, keď sa do volebnej vravy chystajú šíky aktivistov  mlátiť po hlavách oponentov záujmami „štátu“ a “balíčkami”, vôľou pracujúcich, pokrokom a svetlou budúcnosťou (minulosťou) socializmu. Neubráni sa (asi) Ľuboš výčitkám  vo volebnej haravare , kde bol, keď NR SR schvaľovala zriadenie základne NATO , ako je to so závislosťou sociálnych demokratov na pokynoch oligarchov.  Vzdor a KSS budú vzdorovať (asi márne)  podozreniam z intelektuálnej nedostatočnosti, ak chcú „socializmus“ na súčasnom Slovensku, ovládanom renegátmi. Na Slovensku  prerábanom na policajný štát, kontrolovanom zahraničnými bankami, spútanom členstvom v NATO, závislom na eurofondoch, schengene a zahraničných investoroch?  Ako chcete, aby sa sympatizanti ľavice orientovali vo volebnej kampani, keď jedni bránia oportunizmus sociálnej demokracie,, iní obhajujú (nediferencovane a nekriticky) režim, ktorý bol verejne odmietnutý, ale všetci postrádajú reálnu a príťažlivú víziu. Sú v takej situácii poctivé ( alebo úprimné) „apely“ na zmier? Sú legitímne, ale  len ako volebné stratégie…. Aby som nebol len skeptickým pochybovačom: pozývam mesiac po voľbách všetkých aktérov a osobnosti za okrúhly stôl. Za stolom bude 15-17 miest, rád by som za stolom videl Ľ. Blahu, T. Boku, J. Sulejmana, E. Chmelára, I, Hoptu, K. Fajnora, P. Dinuša, P. Muránskeho, L. Perného, Pirošíka, Zmeka, Jágrika  a ďalších, ktorí majú čo povedať k definovaniu spoločného vyhlásenia. K pomenovaniu stavu spoločnosti, k reálnym možnostiam a k vízii slovenskej ľavice.   Teda nie k diskusii o tom, čo jednotlivé iniciatívy odlišuje, ale čo ich spája…. Hláste sa už teraz a definujte svoj základ ľavice, jej subjektu a jeho záujmov, príťažlivej vízie budúcej solidárnej, slobodnej a spolupracujúcej civilizácie. Prehovorte, alebo zmĺknite! Stretnite a dohodnite sa bezo mňa, ale dohodnite sa! S jedným človekom, s jednou generáciou, v jednej dobe ľavica ani nezahynie ani neskončí….


Klanová politika na Slovensku

Priateľ má – správne – upozornil, že ľavica je priestorové určenie a v každej situácií, komunite, organizácii či dobe existuje rozdelenie na „pravicu“ a „ľavicu“. Ja k k tomu dodávam, že ak budem viesť diskusiu zoči-voči, tak moja pravica bude pri pohľade z druhej strany ľavica...

Proste hľadanie definície je predovšetkým určenie vlastného miesta a pohľadu. Seneca vraj povedal, že kde je súlad a jednota sú aj cnosti. Preto oceňujem hľadanie súladu a jednoty. Ako proces i ako cieľ...A ak som v zajatí citátov nuž to čínske: ... aj najdlhšia cesta začína prvým krokom. Je návodom a výstrahou. Aby nebolo tisíc dlhých ciest osamelých chodcov unavených zbytočným i krokmi.
Desať poznámok k topografii súčasnej slovenskej ľavice
1. Slovenská politika je provincionálna. Teda nie je ideologická, ale klanová. Jednotlivé „klany“ používajú, spravidla zahraničné, vzory na krytie vlastných politických záujmov. Preto častejšie sa dajú identifikovať ideologické postoje v názvoch, ako v činnosti jednotlivých strán. 
1.a/ permanentná dezideologizácia sa prejavuje tak, že všetky strany pri moci sa správajú rovnako. Zjednodušene: odlišnosti sa prejavujú iba v identite príjemcov politických benefitov. Ich individuálna hodnotová orientácia (napr. miera sebeckosti a ohľadu na verejnú mienku) však vytvára zreteľný rozdiel. Oficiálna ( mainstreamová) ľavica je (od prevratu) reprezentovaná osobnosťami so „socialistickou minulosťou“ . Bola teda formálne sociálnejšia, ako vulgárna liberálna pravica. V poslednom období, s nástupom novej politickej generácie, vzrastá aj v tejto ľavici podiel privatizačnej a podnikateľskej elity. A to ju politicky približuje k „pravici“. 
2. Na Slovensku sa oficiálna politika pohybuje (mení) zľava doprava (alebo naopak) ako celok, podľa záujmu dominujúceho mocenského centra (veľmocenského záujmu). Ten určuje politické pomery na Slovensku a poskytuje „licenciu“ na ich regionálnu realizáciu ( aktuálne USA resp. Nemecko). 
2.a/ Politická loajalita k veľmocenským centrám umožňujú „prežívať“ slovenskej politickej elite od Uhorska - viď „Demokratov“ Janka Jesenského. Takéto politické správanie minimalizuje „straty na životoch“. Pokusy o obhajobu iných ako veľmocenských záujmov spravidla končia politickou „smrťou“. 
3. Sociálne-ekonomicky je Slovensko prirodzeným prostredím pre politickú ľavicu. Preferuje jej hodnoty – solidaritu, rovnostárstvo, silné komunitné väzby, ako i skrytý odpor voči „vrchnosti“ (obmedzovaniu slobody). Nedostatkové existenčné pomery (ohrozenie chudobou a extrémne hladom) však určuje dominanciu loajality k moci. Naviac silné rodové väzby a spätosť s krajinou ( a pôdou) posilňujú konzervativizmus.
3.a / Lokalizácia spoločenstva v politicky exponovanom koridore strednej Európy vystavila existenčnú stratégiu mnohým skúškam- cudzia nadvláda a mocenské konfrontácie geneticky sformovali dominantnú schému prežitia-„duby vyváľalo, osiky sa ohli...“ Aj baťko Mináč mi raz v súkromnom rozhovore na tému ako prežiť prudké zvraty (Slovenský štát/SNP, obrodný proces/normalizácia, reálny socializmus/grunderský kapitalizmus) povedal: „na Slovensku ide vždy o to zachrániť živú silu!“
4. Najčastejšou, politicky úspešnou, koncepciou na Slovensku je populistická umiernene ľavicová politika ( perónizmus). 
4.a./ Slovensko v danom priestore disponuje – vzhľadom k veľkosti vlastného mocenského potenciálu – len obmedzenou suverenitou. Preto tradične sa dá definovať silná otvorene kolaborujúca skupina politikov a ich strán, mainstreamová skupina vyvažujúca kolaboráciu snahou o „ľudový charakter“ politiky (malá systémová opozícia je trpená, pre prípad nepredvídaných obratov/ pre strýčka príhodu)
5. Aj pravicové strany používajú v strádajúcej, konzumne orientovanej spoločnosti populistické tézy (budujeme pomery aké sú v Rakúsku, budeme Švajčiarskom strednej Európy, budeme mať dvojnásobné platy). 
5.a./ Ľavica je často vykrádaná pravicovými stranami, keďže reálne nefunguje politická zodpovednosť. Voľby nie sú overením klasických politických kvalít ( program, profesionalita, zodpovednosť a pod.) ale plebiscitom o garanciách konzumných nárokov. Ide teda spravidla o ovládnutie komunikácie – vytvorenie názoru na najlukratívnejšiu „ponuku“. Výsledok obvykle určuje množstvo zdrojov na komplexné manipulačné stratégie. Výsledky volieb tak určujú napr. záujmy privatizačných fondov alebo oligarchov kontrolujúcich zdroje EU
6. Na Slovensku majú tradične aj národné strany silnú ambivalenciu na sociálne ciele ( ľavicové hodnoty). Tradicionalizmus národne orientovaných síl vnáša do politiky aj konfesionálne záujmy.
6.a/ Stáročné ovládanie priestoru a komunity cudzími kultúrno-politickými záujmami generuje deficit národnej kultúry a svojbytnosti. Tento deficit je často primitívne kompenzovaný národne orientovanými iniciatívami. Tie trpia na diskontinuitu elít, ich obmedzená konkurencieschopnosť sa ventiluje v expresívnych vyjadreniach a postojoch. Religiózne elity majú vyššiu mieru kontinuity, čo ich prirodzene favorizuje v tomto politickom priestore. Charakter týchto elít zasa určuje ich signifikantné ambície- katolicizmus koreluje s národnými a sociálnymi hodnotami, evanjelici tendujú k liberalizmu a zásluhovosti, židovské elity sa spravidla snažia o internacionalizáciu a teda sa programovo od týchto tendencií dištancujú. 
7. Dobový vplyv - vnútená transformácia a prirodzená európska „integrácia“ určujú „oficiálnu“ politickú ľavicu. Po vlastnej transformácií a transformácii odborov sa bývalá KSS ( najmä nomenklatúra) stala sociáldemokratickou stranou (SDĽ). V záujme začlenia sa do mainstreamovej politiky účelovo prešla až na liberálne pozície (Blairovská SD). V rámci svojej legitimizácie sa programovo zbavila tradičných záujmov. Dôsledkom sociáldemokratizácie bol vznik novej KSS a odčlenenie Združenia robotníkov Slovenska. 
7.a./ Radikálna ľavica je naviac poznačená tým, že do jej priestoru boli vytlačení aj najexponovanejší predstavitelia reálneho socializmu. Títo sa snažia definovať radikálnu ľavicu ako hnutie za návrat k reálnemu socializmu. Často v dobrej viere (pri porovnaní rozvoj/úpadok Slovenska) ale aj ako dôsledok preddefinovaného ideologického vnímania viažu značný potenciál na scholastické diskusie.
8. Po úspešnom dosiahnutí klanových cieľov (účasť na privatizácii, individuálna akceptácia pre štátnu správu a zablokovanie rizika politických procesov) sa SDĽ rozpadla. Prirodzene vznikol nový subjekt, združený okolo charizmatického lídra. Z trosiek HZDS a SDĽ, z iniciatívy miestnej oligarchie a profesionálnych politikov, uvoľnený sociálnodemokratický priestor generoval Smer SD.
 7a/ V súčasnosti vytvára Smer SD dominantný politický subjekt, ktorý udržuje v celku najmä tlak zvonka, volebné ambície a očakávaný profit z predsedníctva SR v EU. Ľavicová časť však postupne stráca dôležité osobnosti a na ich úkor rastú ambície straníckych lídrov z podnikateľskej (liberálnej) frakcie. Situácia v Smere SD naznačuje oslabenie vnútornej kohézie a signalizuje riziko jeho rozpadu (pravdepodobne v I. polroku 2016) 
9. Na periférii politiky sa pohybuje KSS. Po prevzatí „politického“ dedičstva porazeného reálneho socializmu, stále hľadá „politický program“. Programová neurčitosť suplovaná dogmatizmom umožňuje vedeniu vytláčať nepohodlné frakcie alebo ambicióznych (schopných) lídrov mimo strany. Postupne boli vytlačení zakladatelia ZKS, redakcie Úsvitu, SZM a iní. 
8a/ KSS je naďalej reprezentantom historickej „značky“, vo vidieckom prostredí ťaží z rastúcej kritiky režimu, ale nemá politický potenciál (osobnosti)- až na niekoľko výnimiek- schopných organizovať a programovo zastrešovať radikálnu ľavicu. Hegemonistickými ambíciami a paralyzovaním vnútornej demokracie a diskusie udržuje slovenskú radikálnu ľavicu rozdrobenú a rozdelenú. Z vylúčených vznikol Úsvit a neskôr Vzdor. Kým Úsvit pôsobí regionálne (relatívne úspešne) Vzdor je generačnou konkurenciou KSS. Trpí, prirodzene, detskými chorobami, disponuje však „historickým časom“ a „generačnou energiou“.
10. V predvolebnom období sa účelovo sa mnohí aktivisti pokúšajú využiť politický priestor uvoľnený liberálnou (niekedy až stredopravou) sociálnou demokraciou a konzervatívnou KSS. Väčšinou sa jedná o politické iniciatívy s insitným „ľavicovým“ programom. Pohybujú sa tu mnohí skúsení organizátori, nadšenci ale aj rôzni renegáti, s pestrou politickou minulosťou. 
10.a/ Veľmi obtiažne sa definuje ich programová orientácia. Zjavná vzdialenosť od reálnej politiky im umožňuje operovať s radikálnymi heslami (často tradičnými) bez predstavy ich uskutočniteľnosti. Hustota ich výskytu je nielen funkciou volebných termínov ale aj frustrácie spoločnosti z mainstreamovej politiky a očakávaní zmien polarity medzinárodných vzťahov.
Na záver niekoľko názorov na aktuálnu stratégiu slovenskej ľavice:
Rastúca dubióznosť režimu vytvára príležitosti pre jeho diskreditáciu. Je nevyhnutné postupne – spočiatku najmä intelektuálnym elitám - predkladať dôkazy o jeho úpadku. Slovenské elity sú nadané rýchlo vycítiť stratu historickej dominancie. Naviac je možné spochybniť osobnú angažovanosť intelektuálov na jeho obhajobe, napr. rizikom straty kredibility, statusu.
Civilizačné zmeny redefinujú nielen ekonomický mechanizmus ale aj sociologické a politické členenie spoločnosti. Analýza zmien, ich tendencií si vyžaduje čas a naviac pokusy o udržanie režimných pomerov spoločnosť vystavujú stále vulgárnejším tlakom (mocenské nástroje, mediálna manipulácia a pod.) a urýchľujú formovanie politických tried ( a definovanie ich odlišných záujmov)
V organizátorskej práci je mimoriadne dôležité nevyčerpávať energiu v neplodných ideologických polemikách ( neznamená to rezignovať na kritickú analýzu, na hľadanie koncepčných riešení, ale na snahu v súčasnej situácii „definovať“ a monopolizovať si univerzálny ideologický program ľavice). Naopak je potrebné budovať osobné vzťahy a overovať ich v spoločnej aktivite. Budovať akčnú jednotu. (je jedno či mačka, ktorá chytá myši je čierna alebo biela, dôležité je aby chytala myši!). Dosiahnuť – hoci malý- politický úspech, za účasti spektra ľavicových aktivistov a strán (napr. odpor voči NATO cirkusu, zdraviu ako tovaru, strate formálnej suverenity a pod.)
V najbližších parlamentných voľbách pôjde najmä o snahu režimu, potvrdiť svoju legitimitu. Preto si myslím, že programové odmietnutie volebnej inscenácie ( pseudodemokratické mechanizmy, mediálna manipulácia, vplyv oligarchov a i) by boli zrozumiteľnou ä a efektívnou) politickou akciou. Jedna z možných predstáv je účasťou na voľbách (prezentáciou- zaznačením sa do volebných zoznamov) oceniť volebné právo. Odmietnutím voľby (hlasovania)- vhodením prázdnej obálky, delegitimizovať režim a dištancovať sa od volebnej frašky.

Žiadne komentáre :

Zverejnenie komentára